Mesiac - Slnečná sustava

Slnečná sústava

Ahoj, prave teraz je .

TOPlist

TOPlist

Slnecná sustava
Prejsť na obsah

Mesiac

Planety:
Na mesiaci je voda.
AKTUALIZOVANÉ 21:05
Na Mesiaci je obrovské množstvo vody
Pôvodný agentúrny text sme nahradili autorským článkom SME
WASHINGTON, BRATISLAVA. Je to jeden z najväčších vedeckých objavov poslednej doby: náš Mesiac nie je suché, nehostinné a prašné miesto. Americký Národný úrad pre letectvo a vesmír tvrdí, že na Mesiaci sa nachádza relatívne veľa vody. NASA o tom informovala v piatok. Potvrdenie dávnejších vedeckých dohadov významne zvýšilo šance na vybudovanie prvej stálej základne na Mesiaci.
„Odhalili sme tajomstvo nášho najbližšieho vesmírneho suseda,“ povedal Michael Wargo, hlavný vedec NASA pre výskum Mesiaca. Značnú prítomnosť vody na našom vesmírnom susedovi potvrdila misia LCROSS.
Časť rakety Centaur 9. októbra narazila do kráteru Cabeus v oblasti južného mesačného pólu. Ten sa nachádza v permanentnom tieni a je jedným z najchladnejších miest v slnečnej sústave. Ľad sa do tejto oblasti mohol dostať po kolízii s kométou. Práve tieto oblasti by podľa NASA mohli byť kľúčom k pochopeniu našej kozmickej histórie.S
Náraz vtedy vytvoril asi dvadsaťmetrový kráter na mesačnom povrchu a do výšky niekoľkých kilometrov vyrazil mesačný prach a povrchové vrstvy. Tie pomocou deviatich rôznych prístrojov analyzovala druhá časť sondy, ktorá sa na Mesiac následne tiež zrútila. Našla vodu.
Pozrite si zábery z nárazu sondy LCROSS do Mesiaca.
Prítomnosť vody na Mesiaci naznačila už indicko-americká misia Čandrajan-1. Jej výsledky vedci rovnako zverejnili len nedávno. NASA tieto údaje teraz potvrdila, tvrdí dokonca, že voda nemusí byť na Mesiaci len v náznakoch. Úrad pritom hovorí o novej kapitole v chápaní nášho vesmírneho suseda.
„Sme v extáze,“ povedal o výsledkoch misie Anthony Colaprete, jeden z vedcov, ktorí pracovali na na projekte LCROSS. „Úplné pochopenie tých výsledkov však ešte chvíľu potrvá. Tie dáta sú tak bohaté,“ dodal.
Čítajte viac: http://veda.sme.sk/c/5109281/na-mesiaci-je-obrovske-mnozstvo-vody.html#ixzz0c3P9KRZp


Pôvod názvu
Objavený
Priemer na rovníku
Hmotnosť
Priemerná vzdialenosť od zeme
Rotačná perióda
Obežná doba okolo zeme
Luna (lat.), Mesiac (slovanský pôvod)
známy od praveku
3476 kilometrov
1,2 % Hmotnosti zeme
384400 kilometrov
27,3 Pozemského dňa
27,3 Pozemského dňa
Na povrchu
Gravitácia na Mesiaci je šesťkrát menšia ako gravitacia na Zemi. To znamená, že na Mesiaci by ste vážili šesťnkrát menej, takže by ste mohli vyskočiť oveľa vyššie. Zároveň však na Mesiaci nie je kyslík, preto si astronauti kvôli prežitiu musia vždy obliekať skafandre s jeho zásobou. Skafandre okrem toho udržiavajú stabilnú teplotu: na osvetlenej časti sa povrch Mesiaca zohrieva na viac ako 120°C - je teplejší ako vriaca voda. V noci teplota klesá na -150°C.
Veľká rana
Pred približne štyri a pol miliardami rokov teleso s veľkosťou Marsu narazilo do vtedy eštemladej Zeme. Náraz roztrhal votrelca na márne kúsky a vyniesol obrovské kusy vrchných vrstiev Zeme do vesmírného priestoru. Kamenné úlomky, ktoré pri zrážke vznikli, obiehali okolo Zeme a potom sa postupne spojili do telesa Mesiaca.
Zanechali stopy
Po Mesiaci doteraz chodilo iba dvanásť ľudí. Pretože na Mesiaci nieje vietor ani dážď, na jeho prašnom povrchu zostali stopy krokov astronautov výprav Apollo. Zostanú tam milióny rokov, až kým ich nakoniec nezahladí množstvo drobných nárazov malých meteoroidov.
Odvrátená strana
Pretože Mesiac sa otočí okolo svojej osi za rovnaký čas, ako mu trvá obech okolo Zeme (27,3 pozemského dňa), stále vidíme jehorovnákú stranu. Prvý letný pohľad na odvrátenú stranu priniesla sonda Luna (Lunik 3) v roku 1959. V porovnaní s privrátenou stranou má odvrátená strana menej mori (mesačné ,,moria" stuhnutej lávy) a jej povrch je husto pokrytý krátermi.
Luna 16
Pristávací modul sondy Luna 16, ktorú vypustil Sovietsky zväz v roku 1970, automaticky zbieral mesačné kamene.



_____________________________________________________________________________________________________________________





mesiac (družica)
Skočit na navigaciSkočit na vyhledávání
mesiac Dione nad prstencami svojej materskej planéty Saturn
Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarano trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčasnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, pretože sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem, boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Za ich objaviteľa sa považuje Galileo Galilei, ktorý ich ďalekohľade spozoroval v roku 1610.
Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét – aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.



_____________________________________________________________________________________________________






Všeobecná charakteristika[upraviť | upraviť kód]
Mesiace sú telesá rôzneho tvaru a veľkosti, spravidla menšie ako planéty. Existujú však aj výnimky: najväčší mesiac slnečnej sústavy Jupiterov Ganymedes alebo Saturnov mesiac Titan sú väčšie ako planéta Merkúr. Najväčšie mesiace sformovala gravitácia do tvaru blízkeho guli. Menšie môžu mať nepravidelný tvar a podobať sa asteroidom. Je možné, že mnohé malé mesiace boli skutočne asteroidmi, ktoré pri pohybe slnečnou sústavou zachytila gravitácia nejakej planéty. Mnohé mesiace (vrátane Mesiaca) majú viazanú rotáciu, to znamená, že k svojej planéte sú otočené stále tou istou stranou. Blízko obiehajúce veľké mesiace môžu na svojej planéte spôsobiť zatmenie Slnka.





___________________________________________________________________________________________________





Obežná dráha[upraviť | upraviť kód]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Obežná dráha
Väčšina mesiacov obieha po veľkých, eliptických dráhach s veľkým sklonom k rovníku materskej planéty. Tento jav je charakteristický najmä pre menšie mesiace nepravidelného tvaru. Väčšina z nich má tiež retrográdny smer obehu (napríklad mesiac Phoebe). Ostatné, spravidla veľké mesiace, akým je napríklad aj náš Mesiac, obiehajú prográdnym smerom po približne kruhových blízkych dráhach s malým sklonom k rovine rovníka. Retrográdny smer obehu malých mesiacov naznačuje, že tieto mesiace nevznikli v blízkosti planéty, okolo ktorej obiehajú, ale táto planéta ich neskôr gravitačne pripútala k sebe. Štandardné teórie však zatiaľ presvedčivo nevysvetlili pôvod a správanie sa týchto mesiacov.
Horné vrstvy atmosféry Titanu, mesiaca s najhustejšou atmosférou spomedzi mesiacov. V pozadí je viditeľná malá časť osvetlenej strany Saturna
Mesiace nemôžu obiehať planétu v ľubovoľnej vzdialenosti, ale len vo vnútri takzvanej Hillovej sféry. Je to oblasť okolo planéty, v ktorej je pohyb častíc viac ovládaný gravitáciou planéty, ako gravitáciou Slnka. Polomer Hillovej sféry závisí od hmotnosti planéty a tiež od jej vzdialenosti od Slnka.
Viaceré mesiace môžu obiehať aj po tej istej obežnej dráhe, napríklad Saturnove mesiace Tethys, Telesto a Calypso obiehajú po rovnakej orbite. Takéto mesiace sa nazývajú koorbitálne. Dva mesiace si svoje obežné dráhy môžu dokonca navzájom vymeniť – príkladom sú opäť Saturnove obežnice, Epimetheus a Janus.






___________________________________________________________________________________________________________



Atmosféra[upraviť | upraviť kód]
Vzhľadom na fakt, že sú mesiace pomerne malé, majú aj nízku gravitáciu, a preto nie sú schopné udržať si hustú atmosféru. Výnimku tvorí opäť Titan, mesiac s najhustejšou atmosférou v slnečnej sústave, ktorého atmosférický tlak je až 1600 hPa. Všetky veľké guľaté mesiace plynných obrov sú obklopené aspoň riedkou atmosférou, menšie guľaté a nepravidelné mesiace však už nemajú merateľný atmosférický tlak. Mesiace so sopečnou aktivitou svoju atmosféru neustále dopĺňajú chemickými prvkami zo svojho vnútra, ktoré však postupne unikajú do okolitého priestoru.






_____________________________________________________________________________________







Teplota[upraviť | upraviť kód]
Vzhľadom na to, že mesiace majú len planéty vzdialenejšie od Slnka, ako je Venuša, ich povrchové teploty bývajú spravidla veľmi nízke. Výnimku tvorí len vulkanický mesiac Io. Na jeho povrchu v blízkosti vulkánov dosahujú teploty 1 230 °C, čo sú najvyššie namerané teploty na povrchu pevného telesa v slnečnej sústave. Na iných častiach mesiaca, ďaleko od vulkánov však povrchové teploty klesajú až na −153 °C. Najvyššiu priemernú povrchovú teplotu, −20 °C, má Mesiac a vďačí za to svojej blízkosti k Slnku. Je to však len priemerná teplota – cez deň stúpajú teploty na jeho povrchu až na 110 °C, v noci klesajú na hodnoty −230 °C. Rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami mesiacov sú veľké, pretože majú zvyčajne riedku atmosféru, alebo sú bez atmosféry (napríklad Mesiac) a neobsahujú na svojich povrchoch ani kvapalnú vodu, ktorej veľká tepelná kapacita dokáže teplotné rozdiely vyrovnávať.






________________________________________________________________________________________________________________







Povrch[upraviť | upraviť kód]
Mesiace majú veľmi rôznorodý povrch. Zloženie povrchu závisí od jeho minulosti a tiež prípadnej sopečnej aktivity. Povrch väčšiny mesiacov je tvorený horninami a obsahuje veľké množstvo dopadových kráterov. Krátery bývajú pre mesiace charakteristické, pretože na väčšine z nich neexistuje nijaká činnosť (erózia, sopky…) ktorá by ich mohla zahladiť. Ďalej sa na povrchoch mesiacov nachádzajú pohoria, zlomy, ryhy a roviny s väčšími výškovými rozdielmi, aké bývajú na planétach. Existujú však aj zvláštne povrchové útvary, ktoré neboli pozorované na nijakých iných telesách. Mesiac Zeme má napríklad mesačné moria – tmavé plochy tvorené bazaltovou lávou. Povrch Jupiterovho mesiaca Európa je zase pokrytý hrubou vrstvou ľadovej kôry, pod ktorou sa môže nachádzať kvapalná voda. Ľad obsahujú vo svojej kôre aj mesiace Ganymedes a Kallisto a tiež Saturnov mesiac Enceladus.









_______________________________________________________________________________________________






Sopečná aktivita[upraviť | upraviť kód]
Z dôvodu, že mesiace sú pomerne malé telesá, nedokázali si udržať veľké vnútorné teplo od čias svojho vzniku. Všetka sopečná aktivita na mesiacoch je následkom slapových síl ich materských planét. Slapové sily vytvárajú pod kôrou blízko obiehajúcich mesiacov trenie, vďaka čomu sa ich vnútro zahrieva. Medzi najznámejšie vulkanicky aktívne mesiace patrí Io. Na jeho povrchu sa nachádza viac než 80 aktívnych oblastí a viac než 300 sopiek. Jeho povrch neustále pretvárajú sopečné výbuchy. Ďalšie vulkanicky aktívne mesiace sú Saturnov Enceladus a Neptúnov Triton, tieto telesá však nevyvrhujú na svoj povrch lávu, ale vodu. Nie sú výnimočné ani prenosy hmoty z jedného mesiaca na druhý, napríklad Jupiterova Amalthea má na povrchu výrazne červené sfarbenie, čo sa vysvetľuje ako tenká vrstva síry, ktorá bola vyvrhnutá z vulkanického mesiaca Io. Mesiace môžu odovzdávať svoju hmotu aj prstencom. Najvýraznejším príkladom tohto procesu je Saturnov mesiac Enceladus, ktorého častice vyvrhnuté vulkanickou aktivitou vytvárajú prstenec E.








______________________________________________________________________________________





Názvy mesiacov[upraviť | upraviť kód]
Pomenovania mesiacov majú väčšinou vzťah k planéte, ktorú obiehajú. Napríklad mesiace Jupitera, okrem Ganymeda a Amalthey, sa nazývajú podľa mileniek boha Dia (v rímskej mytológii Jupitera). Mesiace Saturna majú zase mená rôznych titanov a titaniek, keďže aj boh Kronos (v rímskej mytológii Saturn) bol jedným z titanov. Mesiace Neptúna sa zase volajú podľa rôznych morských božstiev, pretože Neptún bol boh mora. Mesiace Marsa sa nazývajú podľa dvoch synov boha Areta (Marsa): Foba a Deima. Najväčší mesiac Pluta, Cháron dostal meno po prievozníkovi cez rieku Styx, ktorá bola vstupom do podsvetia, ktorému vládol boh Hádes (Pluto). Jeho ďalšie mesiace, Nix a Hydra sa nazývajú podľa neobľúbených temných božstiev, medzi ktoré patril aj sám Hádes. Výnimku v názvosloví tvoria len mesiace planéty Urán, ktoré sa nenazývajú podľa postáv rímskej mytológie, ale podľa postáv z hier Williama Shakespeara.








_________________________________________________________________________________________________




Vznik mesiacov[upraviť | upraviť kód]
Saturnov mesiac Epimetheus, ktorý pravdepodobne vznikol rozpadom väčšieho telesa
Mesiace sú dosť rozmanité, a preto je pravdepodobné, že majú aj rôzny pôvod. Aj mesiace jednej planéty môžu byť rôzneho pôvodu. Teórie o ich vzniku sú však stále neisté, pretože parametre dráh týchto telies sú známe len s malou presnosťou, a preto je možné ich polohy vypočítať nanajvýš 100 miliónov rokov do minulosti, čo je len zlomok veku slnečnej sústavy. U veľkých mesiacov joviálnych planét sa predpokladá, že sa sformovali z pôvodného protoplanetárneho disku podobným procesom ako planéty. Predpokladá sa, že zárodky veľkých planét boli obklopené samostatnými hmlovinami v tvare disku. Z tohto disku sa naberaním hmoty a zmršťovaním utvorili mesiace. Tento scenár vzniku podporuje aj chemické zloženie mesiacov. Jupiter sa počas svojho vzniku na krátku dobu zahrial až na 4 000 °C, čo spôsobilo odparenie vody vo vnútorných častiach jeho zárodočného disku. Preto najbližšie mesiace Jupitera vodu neobsahujú a sú zložené len z látok, ktoré sa ťažko vyparujú. U ostatných troch veľkých planét – Saturna, Urána a Neptúna – však teplota ich diskov nedosahovala už také vysoké hodnoty, a preto sú aj ich najbližšie obiehajúce družice zložené čiastočne z ľadu.
Niektoré mesiace však môžu byť zachytené asteroidy alebo kométy, ktoré vznikli veľmi ďaleko od planéty. Na obežnú dráhu ich zachytila planéta svojou gravitáciou až neskôr po ukončení formovania slnečnej sústavy. Tomu zodpovedá sklon a výstrednosť ich dráh. Je tiež možné, že niektoré malé mesiace sú zvyšky pôvodne väčších telies, ktoré sa zrazili a roztrieštili. Príkladom pravdepodobne zachyteného mesiaca je Neptúnov Triton, ktorý obieha planétu v protismere jej rotácie.








_______________________________________________________________________________________








Vznik Mesiaca[upraviť | upraviť kód]
Bližšie informácie v hlavnom článku: teória veľkého impaktu
Pôvod mesiaca Zeme dlho nebol známy. Mesiac dosahuje asi 1/81 hmotnosti Zeme, teda tvorí oveľa väčší zlomok hmotnosti svojej planéty, ako mesiace iných planét. Podľa teórie publikovanej v roku 1984 je Mesiac dôsledkom obrovskej zrážky Zeme s telesom s rozmermi Marsu v raných štádiách jej vývoja. Zrážka vymrštila na obežnú dráhu Zeme obrovské množstvo roztavených hornín pochádzajúcich z oboch telies. Horniny utvorili prstenec z horúceho materiálu, z ktorého sa sformoval Mesiac v pôvodnej vzdialenosti asi 20 tisíc kilometrov od Zeme. Odvtedy sa od Zeme pomaly vzďaľoval a jeho vzďaľovanie pokračuje aj v súčasnosti.









______________________________________________________________________________________






Gravitačné vplyvy[upraviť | upraviť kód]
Mesiace gravitačne vplývajú na telesá vo svojom okolí: na iné mesiace, prstence aj materskú planétu. Vplyv mesiaca na mesiac sa prejavuje napríklad vo forme utvorenia dráhovej rezonancie, v ktorej sú napríklad dvojice Enceladus a Dione (Saturn), Ganymedes a Európa (Jupiter) a ďalšie. Mesiace Epimetheus a Janus si dokonca vymieňajú svoje obežné dráhy. Často formujú a udržiavajú prstence a medzery v prstencoch (napr. mesiac Pan udržiava Enckeho medzeru v prstencoch Saturna).
Mesiace veľmi hmotné v pomere k materskej planéte (najhmotnejší v pomere k planéte je Mesiac Zeme) majú ťažisko ich vzájomného obehu s planétou blízko povrchu planéty. Tým spôsobujú planéte nezanedbateľné pohyby na ich obežnej dráhe okolo hviezdy. Výrazné sú tiež ich slapové účinky. Ďalším prejavom je nutácia osi planéty.
U Saturnovho mesiaca Rhea existujú dokonca dôkazy o tom, že by mohla mať okolo seba prstenec podobne ako planéty.







_________________________________________________________________________________________






Rekordy medzi mesiacmi[upraviť | upraviť kód]
  • Najväčší mesiac: Ganymedes (planéty Jupiter)
  • Najväčší mesiac s nepravidelným tvarom: Hyperion (planéty Saturn)
  • Mesiac s najhustejšou atmosférou: Titan (planéty Saturn)
  • Mesiac najbližší k Slnku: Mesiac (planéty Zem)
  • Najvzdialenejší objavený mesiac od Slnka: Dysnomia (trpasličia planéta Eris)
  • Mesiac s najväčšou hustotou: Adrastea (planéty Jupiter)
  • Mesiac obiehajúci najbližšie k svojej planéte: Fobos (planéty Mars)
  • Mesiac s najväčším albedom: Enceladus (planéty Saturn)
  • Planéta s najväčším počtom zatiaľ (10/2019) objavených mesiacov: Saturn (82)[1]
  • Trpasličia planéta s najväčším počtom zatiaľ objavených mesiacov: Pluto (5)
  • Jediný mesiac so stacionárnou rotáciou: Cháron (trpasličej planéty Pluto)
  • Najjasnejší mesiac (okrem Mesiaca): Európa (planéty Jupiter)
  • Prvý mesiac, na ktorom pristála kozmická sonda (okrem Mesiaca): Titan




___________________________________________________________________________________________________



Referencie[upraviť | upraviť kód]
  1. SCIENCE, Carnegie. Help Name 20 Newly Discovered Moons of Saturn! [online]. carnegiescience.edu, 2019-10-07, [cit. 2019-10-09]. Dostupné online.




___________________________________________________________________________________________________________________________________


Pozri aj[upraviť | upraviť kód]
Galileove mesiace – Jedny z najväčších a najznámejších mesiacov slnečnej sústavy. Zľava Io, Európa, Ganymede a Kallisto
  • Koorbitálny mesiac
  • exomesiac
  • Mesiac
  • Umelá družica
  • Mesiace Jupitera
  • Mesiace Saturna
  • Mesiace Urána
  • Mesiace Neptúna
  • Prirodzený satelit slnečnej sústavy





____________________________________________________________________________________________________



Zdroje[upraviť | upraviť kód]
  • POKORNÝ, Zdeněk. Exoplanety (najdeme ve vesmíru další Zemi?). [s.l.] : Academia, 2007. 104 s. ISBN 978-80-200-1510-5.
  • ČEMAN, Róbert; PITTICH, Eduard. Vesmír 1 : sluneční soustava (astronomická encyklopedie). [s.l.] : Mapa Slovakia, 2002. 383 s. ISBN 978-80-8067-072-6.
  • Najbizarnejšie mesiačiky v našej Slnečnej sústave. Kozmos 4/2007.
Slnecná sustava
28.11.©2005
Návrat na obsah